Kotercový kašeľ, alebo aj infekčná laryngotracheitída (v anglickej literatúre označovaná ako infekčná tracheobronchitída)
Je akútne, veľmi nákazlivé ochorenie dýchacích ciest, najmä hrtana, priedušnice a priedušiek, prejavujúce sa náhlym záchvatovitým kašlom, prípadne výtokmi z nosa a očí. Postihuje najmä psov, v menšej miere aj mačky, a stretávame sa s ním predovšetkým v oblastiach s veľkou koncentráciou zvierat (mestské aglomérácie, chovy, cvičiská, útulky a hotely a pod.).
Pôvodca a prenos
Väčšinou sa jedná o ochorenie vyvolané viacerými pôvodcami naraz. Najčastejšími sú psí vírus parainfluenzy (CPiV) a baktéria Bordetella Bronchiseptica. Z vírusov sa môžu ešte uplatniť psí adenovírus 2 (CAV-2), vírus psinky (CDV – Canine distemper virus), reovírus a psí herpesvírus. Z baktérií druhy z rodu Pasteurella, Pseudomonas, Klebsiella a Streptococcus prípadne Mycoplasma. CPiV a CAV-2 sú vysoko nákazlivé, do organizmu sa dostávajú inhalačnou cestou, usadia sa v sliznici nosa a priedušnice, kde sa pomnožujú.
U týchto vírusov nedochádza k virémii (prieniku vírusov do krvného obehu) a ani k rozšíreniu do ostatných orgánov. Svojím pôsobením na sliznicu tak pripravujú „živnú pôdu“ pre následnú kolonizáciu baktériami, najmä už spomínanou bordetelou. Táto sa v populácii prenáša hlavne kvapôčkovou infekciou, ale aj kontaminovanými napájacími miskami, rukami majiteľov a pod.
Klinické príznaky
Po nakazení väčšinou uplynie 3-10 dní než sa objavia príznaky. Ak je ochorenie vyvolané samotnými vírusmi, je charakterizované náhlym objavením sa záchvatov kašľa. Kašeľ je suchý, s vysokým tónom, pripomína „gáganie“ a dá sa veľmi ľahko vyprovokovať stlačením priedušnice. Ochorenie je ľahké a väčšinou spontánne odznie. Pri ochorení spôsobenom kombináciou vírusov a baktérií dochádza k postihnutiu všetkých oddielov horných dýchacích ciest, čo sa okrem akútneho nástupu kašľa môže prejaviť aj výtokom z nosa a očí.
Objavuje sa vykašliavanie hlienu a dávenie, ktoré si majiteľ často mýli s vracaním, alebo márnymi pokusmi vydáviť uviaznuté cudzie teleso. Pri neliečení sa neskôr objavuje zvýšená teplota až horúčka, nechutenstvo, apatia a ochorenie môže dospieť až k zápalu pľúc (najmä u šteniat a psov s oslabeným imunitným systémom).
Diagnostika
Najdôležitejším údajom, samozrejme okrem akútneho kašľa, je pre vášho veterinára kontakt s inými psami, halvne už postihnutými ochorením. Toto samo osebe väčšinou stačí na určenie diagnózy. Pri ľahších formách ochorenia nie je nutné robiť nejaké ďalšie vyšetrenia, keďže sú väčšinou nepreukazné. Tieto sa doporučujú až u psov s výraznými dýchacími ťažkosťami, horúčkou, výtokmi z nosa a očí. Vtedy by mal Váš veterinár odobrať krv na hematologické vyšetrenie a urobiť röntgen pľúc.
Najdôležitejším vyšetrením pri takýchto komplikovaných stavoch je bakteriologická kultivácia so stanovením citlivosti. Kvôli nej sa odoberajú výtery z nosa, hrtana a robí sa výplach priedušnice prípadne priedušiek.
Terapia
Ľahké nekomplikované formy ochorenia väčšinou odoznejú sami. Nutná je v tomto prípade iba izolácia psa a kľudový režím, kedže akákoľvek záťaž provokuje záchvaty kašľa. Pri komplikovaných formách je okrem tohto opatrenia nutná aj aplikácia širokospektrálnych antibiotík (prípadne antibiotík podľa výsledku testu citlivosti) v kombinácii s liekmi potlačujúcimi zápalovú reakciu. Pokiaľ zviera vykašliava, je vhodné nasadiť lieky podporujúce toto vykašliavanie (väčšina autorov nedoporučuje), prípadne na jeho podporu zvlhčovať vzduch.
Použitie antitusík prípadne aj bronchodilatátorov je v tomto prípade otázne, keďže v tomto prípade plní kašeľ funkciu „čističa“ dýchacích ciest. V prípadoch ťažkého postihnutia, kedy sa vyvinul až zápal pľúc, je vhodná niekoľkodňová hospitalizácia s neustálym lekárskym dozorom.
Prevencia
Okrem základných opatrení ako sú obmedzenie kontaktu s inými zvieratami, obmedzenie návštev priestorov s veľkou koncentráciou zvierat (cvičiská a pod.) je vhodným preventívnym opatrením vakcinácia. Na trhu je niekoľko vakcín, ktoré sa aplikujú pod kožu. Protilátky vytvorené po takejto vakcinácii sa ale „bijú“ s materskými protilátkami, preto by sa mali šteniatka zaočkované pred 16 týždňom veku preočkovať 3-4 týždne po prvej vakcinácii.
Imunita po takomto očkovaní je ale poväčšinou slabá a v podstate iba zmierňuje priebeh ochorenia, pretože vytvorené protilátky nezabraňujú kolonizácii sliznice dýchacích ciest patogénnmi. J edostupná aj vakcína, ktorá sa aplikuje intranazálne (nakvapká sa do nosa). Po takomto zaočkovaní sa protilátky vytvoria za 5 dní a keďže sa tieto protilátky „nebijú“ s materskými, dajú sa touto vakcínou očkovať šteniatka už od 2 týždňov veku.
No a v prípade akéhokoľvek podozrenia hneď navštíviť vášho veterinárneho lekára 🙂